História obce

Pečať obce

Pečať obce

Košeca patrí medzi najstaršie osady Trenčianskeho Považia. Jej územie bolo obývané už pred n.l. Svedčia o tom žiarové hroby, ktoré sa našli po oboch stranách cesty vedúcej z Košece do Zliechova. Naša obec patrila pod impérium Rímskej ríše. Rimania tiež našu obec spolu s Trenčínom a Lednicou založili a pomenovali „Kassa“, čo znamená „chyža – stan“. Rimania pomenovali rieku Váh Vagus, čiže „bludár“ a to preto, lebo Váh po každej povodni zmenil svoje koryto. Počas tatárskych nájazdov sa v lesoch Valaskej Belej ukrýval kráľ Bela IV uhorský. Košeckí kopaničiari kráľa i jeho družinu zásobovali. Keď Tatári odtiahli, uhorský kráľ dal z vďačnosti obci mestské právo „opidum“, mestský znak – erb a právo konať ročne 4 jarmoky. Dodnes sa zachovala starobylá mestská pečať. Mestečko Košeca malo v minulosti i právo meča. Popravné miesto bolo spoločné s Ilavou na pozemku, ktorý sa dodnes volá „Šibenice“. V blízkosti je i tzv. „Katova studnička“. Tam si vraj kat umýval ruky po poprave.
V Košeci bol i veľký nedobytný hrad. No len bol, pretože jeho majiteľ Petroczy sa zaplietol do sprisahania proti kráľovi. Sprisahanie bolo odhalené a kráľ dal na výstrahu Košecký hrad do základu rozrumiť, takže dnes o dávnej minulosti rozprávajú len jeho rozvaliny.
Historické názvy Košece. V roku 1272 – KASSA. V rokoch 1332 a 1337 sa KASSA – Košeca spomína ako OPPIDUM – mestečko. V dokumente, kde Karol Róbert vyhlasuje Košecu za svoj majetok 1330 je to KAZCHA. V listine Jána Jiskru z Brandýsa z roku 1443 nazýva Košecu KOŠATEC. V darovacej listine z roku 1397 kráľa Žigmunda sa spomína KASSA. V roku 1598 je to KAZZA aliter KOSSECZ. V cirkevných spisoch sa vyskytuje aj COSTA a v roku 1773 KOSSCZA. V niektorých neúradných písomnostiach – možno v snahe o poslovenčenie – našli sme názov KOSSECA (asi nebol oficiálny). V roku 1467 sa mestečko Košeca uvádza ako stredisko plniace funkciu remeselníckeho, trhového a obchodného centra panstva.
Historické názvy Nozdrovíc.
1397 – MONROVOS alias NAZDDOUCH
1352 – NOZDROK
1410 – NOZDRK
1496 – NOZDROUWCZ
1516 – NOZDROWECZ
1598 – NOZDROVICZ
1773 – NOZDROVICZE (Nozdrovice).
Jednotlivé lokality Košece, podobne ako v iných obciach majú svoje miestne názvy. Tie vznikali väčšinou dávno v histórii obce. Ich vznik má vždy svoj logický dôvod a po stáročia sa názov nemení. Čo sa mení je ich podoba tak, ako to bolo i v Košeci. Bálentka. Až do roku 1950 to bola roľa, ktorá patrila farskému úradu v Košeci. Pomenovanie dostala po evanjelickom farárovi Bálentovi, ktorý po rekatolizácii na začiatku 18. storočia odovzdal cirkevný majetok katolíckemu farárovi Pavlovi Galgóczymu. V roku 1953 vyhotovili v Košeci zastavovací plán na výstavbu rodinných domov a verejných budov. Ako prví tu postavili domy Michal Kučerák a Anton Jankech. Je to časť územia Košece ohraničená hlavnou cestou smerom do Ilavy, cestou do Zliechova a mlynským náhonom pri hlavnej ceste oproti kostolu. Súčasťou Bálentky je park s pamätníkom a kaplnkou sv. Anny. Prúdy. Povodie Podhradského potoka od Horného mlyna až po nové domy pri potoku ohraničené z ľavej strany časťou Sedlište a vpravo vysokým brehom. Pôvodne bolo na Prúdoch stavidlo, ktorým sa z Podhradského potoka odrážala voda pre Dolný mlyn. Pravý breh, kde voda vymývala pôdu, postupne zaviezli a teraz je tam zeleň. Ľavá strana, kde boli pažite na pasenie husí a močidlá na močenie konopí, je už zastavaná rodinnými domami. Horný majer a Dolný majer.Túto lokalitu podrobne opisujeme v kapitole poľnohospodárstvo. Rudé.Rudé je časť obce vľavo od cesty smerom na Ilavu a vpravo od cesty do Zliechova. Pôvodne to boli neobrábané pozemky, zarastené tŕním, divými hruškami a jabloňami. Keď bolo pole nevyklčované zakvitlo červenými – rudými kvetmi jabloní a šípov. Po zavedení železných pluhov začali pôdu orať. Nie je však veľmi úrodná, obsahuje veľa kamenia a piesku. Rudé nad Zábrehy.Rozprestiera sa od cintorína smerom do Ilavy po pravej strane až po Šibenice, čo je hranica medzi Košecou a Ilavou. Sedlište.Kde končí Bálentka na ľavej strane cesty do Zliechova, tam začína Sedliš-te, územie zastavané rodinnými domami medzi cestou do Zliechova a Prúdmi. Sedlište – názov pravdepodobne od toho, že sa tu tajne zhromažďovali košeckí hradní páni, keď pripravovali stavovské povstanie proti kráľovi Leopoldovi I. (v polovici 17. storočia). Štepnica.Farská ovocná záhrada ohraničená Krúžkom, Podhradským potokom a vysokým brehom, kde bol starý cintorín. Pôvodný močiar dal v roku 1866 miestny farár vysušiť a založil tam ovocnú záhradu o výmere viac ako dva hektáre. Záhradu vysadil dovezenými šľachtenými odrodami jabloní, hrušiek, čerešní, marhúľ a orechov. Teda štepy – Štepnica. V roku 1957 tam vybudovali hospodárske budovy JRD. Krúžok.Ulica ležiaca medzi Štepnicou a Podhradským potokom. Tu stáli domky poddaných košeckej fary. Boli to väčšinou remeselníci – tkáči plátna, kolár, kováč, tesár a murár, ktorí pracovali najmä pre potreby fary a jej hospodárstva. Chápať sa to dá aj tak, že to bol „krúžok“ ľudí pracujúcich spoločne. Domy boli drevené, pokryté slamou až do roku 1913.
Košeca patrí k jednej z najstarších obcí na strednom Považí. Archeologický výskum okolia Košece dokazuje, že táto oblasť bola osídlená už v predhistorickej dobe. Považie je plné vzácnych pozostatkov predhistorického človeka. Vykopávky v Ľuborči, v Tr. Teplickej doline, na Skalke i v samom Trenčíne dokazujú, že už v dobe ľadovej tadiaľto prechádzal človek, ktorý tu zanechal svoje kamenné nástroje v kultúrnych jamách a v lovištiach mamutov. Považie bolo osídlené už od najstaršej paleolitnej doby, cez bronzovú a ranú železnú dobu. Ide o tzv. stredouhorskú kultúru (tisíce rokov pred Kristom) a lužicko sliezko – popolnicovú kultúru. V Košeckom chotáry smerom Zliechovskou dolinou a dolinou Košeckého Podhradia, boli nájdené žiarové hroby z doby bronzovej lužicko-sliezkeho typu. V 1. storočí sa na Považí našli historické stopy obyvateľov Bojov a Dakov. Od severozápadu sa tlačia keltický Kotinovia, ktorí už vedia spracovávať železo.Na miesto Keltov nastupujú Germáni a v 5. storočí Kvádovia. V 6. storočí pred Kristom, v dobe Marobundovej ríše, patrí Považie Markomanom. Okolo 5. stor. pred Kristom obývajú Považie Kvádovia s panovníkom Vanniusom. Jeho dediči Vangia Sida boli podrobení rímskemu cisárovi Marcusovi Aureliovi. O tomto víťazstve je záznam na hradnej sklade trenčianského hradu, kde je do kameňa vyryté, že Markus Aurelius a jeho syn Komodus roku 179 po Kristovi zvíťazili nad Kvádmi s II. légiou a s 855 vojakmi. Či tieto výboje pokračovali i hore Považím sa doposiaľ nevie. Táto udalosť, ktorá sa odohrala pri Trenčíne, nám musí stačiť. V prvom storočí po Kristovi Rimania prešli ďaleko cez Dunaj až na Považie, aby zničili Kvádov, ktorí ohrozovali rímske hranice na Dunaji.
Odvodzovanie názvu Košeca z latinskéo “Cassa” nie je opodstatnené, lebo v tomto názve je nepopierateľne slovanský koreň slova. Je síce zaujímavé, že pamätné knihy slovenských spisovateľov podliehajú tendencii maďarských historikov, ktorí každé mesto a zámok pripisujú Rimanom, i keď tí tam nikdy neboli – akoby nechceli pripustiť, že by aj Slováci vo svojej minulosti mohli stavať hrady, zámky a pevnosti. Asi preto, že oni namajú svoj názov pre hrad, lebo”Vár” – “vároš” je cudzieho pôvodu – asi avarského, tak by radi vymazali zo svojej geopolitickej histórie aj náznaky slovanského pôvodu, i keď sú neodškriepiteľnou súčasťou názvov ako: Vyšegrad; Eszterom – Ostrý – hrb; Vacov, Komárno, Budín. Teda radšej “Cassa” ako KOŠ – Košeca, radšej Terencium, ako TRI – týn, Temä – týn atď. Košecký hrad nestavali rimania, lebo ich “Castrum” nebol na temäni vrchu nedostupných hôr, ale pri ceste ako stanica, z ktorej posádka zaisťovala komunikačné línie. Také boli: Akvincum – Budin (je potrebné všimnúť si koreň slovanského slova Buda – voda, a tiež v latinskom “akva” – voda), Vindobona – Wieden – Carnuntum atď. Hrad je staré slovanské “hradisko” – stavané a dostavané v priebehu histórie. Neskôr objavené hniezda “lúpežných rytierov”, ktorí prepadávali karavany prechádzajúce Považím, boli jedinou obchodnou cestou z juhu – z Benátok – na sever cez Krakov až po Jantárové pobrežie – k Baltickému moru. S vpádom Tatarov (1241 – 1242) začínajú veľké presuny v bývalého Uhorska. Uhorský kráľ Belo IV. utiekol na horné Slovensko pred Tatarmi a s ním išla i maďarská šľachta z dolného Uhorska. Kráľ udeľoval výsady, prideľoval kráľovskú zem utečencom z dolniakom – vlastne ničiu zem, ktorou zaväzuje zemianstvo k stavaniu hradov, ako jedinému útočištu, ktoré dokázalo odolať hordám tatarov. Takto vznikla na Slovensku hustá sieť hradov na bralách, stavané samozrejme pre poddaný ľud, nad ktorými zavládli mocní oligarchovia takmer suverénnym právom. Spomeňme si len na dobu Matúša Czáka “pána Váhu a Tatier” Netreba však príliš preháňať. Nie je možné, že by sa za takú krátku dobu vpádu tatarov postavilo tak veľa hradov, ako uvádza tendencia maďarských spisovateľov. Hrady veru nerástli za rok, dva ako huby po daždi, ale trvalo to pekných pár rôčkov, kým sa na nedostupných bralách vztýčil slávny kolos z kameňa a krvi poddaných… Táto práca išla pomaly, s nesmiernymi útrapami poddaného ľudu. Maďarský páni rozkazovali, ale stavali dobrí poddaní slovenskí ľudia, a je pravda, že na každom kamienku týchto obludných stavieb je “prischnutá slovenská krv”! Z doby vlády Bela IV. pochádzajú výsady, ako aj krásny titul “oppidium kassa” – na pečiatke notárskeho úradu v Košeci: “Sigillum oppidi Kassae”. Výsady súviseli s hradom a často aj s hradným pánom. Košeca je v tejto dobe mestom a patrí majiteľovi Košeckého hradu. V 18. stor. sa Wešeliniho sprisahania zúčastnil aj pán Košeckého hradu – Štefan Petroci. Leopold dal obliehať Košecký hrad. Po dlhom obliehaní hrad dobyl generál Heister a dal ho zničiť. Majetky Wešeliniho sprisahancov boli malé a rozdelili sa medzi cisárových verných veľmožov. Na trón Petrociho hradu zasadla verná , ale pre naše dejiny zlopovestná rodina Lippavých. Neskôr prešiel do rúk Illéshazyovcov a Motešických. Petroci opustil Košecu a presťahoval sa do Ladiec. Illésházy v r. 1820 predal svoju čiastku Karolovi Motešickému. V roku 1884 kúpil toto panstvo bankár Adolf Schenk z Veľkého Bečkeregu. Schenková rodina katolizovala a dostala zemianstvo od Františka Jozefa I. s predikátom “de Lade” S majetkom Petrociho boli zhabané: Ilava, Dolné Kočkovce, Hloža, Podhradie, Ladce, Nosice, Košeca, Kôš, Veľké a Malé Podhradie, Kopec, Malé Rovné, Horná a Dolná Poruba a všetko bolo dané Lippaymu. Uzatvorením manželstva to pripadlo Illéshásyovcom, ktorí odstavili Motešických na 99 rokov.

Zrúcanina hradu Košeca

Ceruza, akvarel, papier, 235 x 318 mm B.z.;nápis vl’.d.: Nr 9, Koschetz-Podhragy / -die;
uprostred dole: Waszecs, Gf Moschiczky
Nápis na podkladovom kartóne vl’.d.: Kossa MTA Könyvtára, Kézirattár, Ms 4409/35